5 slovenských jedál, ktoré majú v regiónoch rôzne názvy. Viete, čo znamenajú?

Slovenská kuchyňa nemá všade rovnaký slovník. Jedlo, ktoré jedna rodina nazývala šúľance, mohli inde volať úplne inak. Niekedy sa pritom názov menil podľa regiónu, inokedy podľa tvaru jedla alebo spôsobu, akým sa pripravovalo.

Mnohé z týchto názvov vznikli veľmi jednoducho – z činnosti, ktorú pri príprave robili naše staré mamy, z miesta pečenia alebo z vlastnosti samotného jedla. Preto sú nárečové názvy jedál zároveň malým oknom do života našich predkov.

Vybrala som päť tradičných slovenských jedál, pri ktorých je pôvod názvu obzvlášť zaujímavý.

Posúch, osúch či podplamenník? Jeden pokrm, množstvo názvov

Posúch patrí medzi tradičné slovenské placky a jednoduché chleboviny. Podľa regiónu sa môžeme stretnúť aj s názvami osúch, podplamenník, poplamúch, podpecník, podlisník či nálesník. Nie vždy pritom označovali úplne rovnakú podobu jedla.

Posúchy boli dôležitou súčasťou staršej slovenskej kuchyne. Jednoduché placky z múky sa piekli napríklad vtedy, keď bolo potrebné rýchlo pripraviť niečo namiesto chleba. Často sa piekli z cesta, ktoré nebolo vhodné na klasický chlieb, a mohli sa jesť samostatne alebo sa namáčali do polievok a prívarkov.

Odkiaľ pochádza názov?

Pri slove osúch je pôvod pomerne názorný. Súvisí so slovami suchý, sušiť – teda s niečím, čo sa pripravovalo alebo pieklo nasucho. Posúch je historicky príbuzný názov.

A čo podplamenník?

Tu názov priamo opisuje miesto a spôsob pečenia. Placka sa piekla pri plameni, respektíve pod plameňom, často pri pečení chleba v peci.

Neskôr sa názvy začali používať aj pre kysnuté verzie, napríklad pre posúch potretý smotanou a obložený cibuľou, slaninou či bryndzou. Preto dnes pod jedným názvom môžeme nájsť viacero regionálnych podôb.

Zaujímavé je, že hranica medzi chlebovinou a koláčom bola kedysi oveľa menej jasná ako dnes.

Šúľance, šklbance alebo kokošky?

Zemiakové šúľance pozná pravdepodobne väčšina Slovákov. Tradične sa pripravujú zo zemiakov, múky a vajíčka. Z cesta sa vytvárajú malé valčeky, ktoré sa varia a najčastejšie sa podávajú s makom, cukrom a maslom.

V rôznych oblastiach však môžeme naraziť na názvy ako šúľanky, šklbance, šklbánky, kokošky, bobále, púčky či slíže. Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru uvádza pri šúľancoch viacero takýchto regionálnych pomenovaní.

Odkiaľ pochádza názov šúľance?

Tu je vysvetlenie veľmi jednoduché.

Sloveso šúľať znamená vytvárať niečo valcovaním alebo rolovaním. A presne to sa so zemiakovým cestom robí – medzi dlaňami alebo na doske sa vyšúľa dlhý valček, ktorý sa následne nakrája na menšie kúsky.

Názov teda vznikol priamo podľa pohybu pri príprave jedla.

A práve preto je názov šúľance krásnym príkladom toho, ako sa z obyčajnej činnosti v kuchyni mohol stať názov celého jedla.

Fliacky, fliačky alebo fľaky?

Fliacky sú malé štvorčeky cestoviny, ktoré poznáme najmä v kombinácii s dusenou kapustou. V minulosti sa však pripravovali aj s tvarohom alebo inými surovinami.

Samotné slovo fliacky súvisí s ich tvarom. Cesto sa vyvaľkalo na tenký plát a následne sa krájalo na malé štvorcové kúsky.

V starších kuchárskych knihách nájdeme napríklad aj označenie flak pre múčne jedlo a priamo fliačky pre múčne jedlo z takýchto kúskov cesta.

To je trochu iný prípad ako pri šúľancoch. Zatiaľ čo pri šúľancoch názov odkazuje na pohyb pri príprave, pri fliackoch súvisí predovšetkým s podobou výsledných kúskov.

Vedeli ste?

Fliacky nemuseli byť vždy kapustové. Staršie recepty poznali napríklad aj tvarohové fliačky. Recept z kuchárskej knihy Ferdinanda Dúbravského opisuje malé štvorcové kúsky cesta uvarené v slanej vode a zmiešané s tvarohom.

Dolky, dolkáče či lievance?

Pri dolkoch je situácia trochu komplikovanejšia, pretože podobné názvy sa používali pre viacero príbuzných jedál.

Tradičné slovenské dolky boli často menšie, hrubšie placky z kysnutého cesta, ktoré sa piekli na panvici alebo platni. Podávali sa nasladko – napríklad so slivkovým lekvárom, kyslou smotanou, makom alebo cukrom.

Názov dolky súvisí so slovom dola, teda s označením menšej okrúhlej placky? Tu by som bola v článku opatrná – pôvod slova nie je tak jednoznačný ako pri šúľancoch alebo podplamenníku.

Preto by som čitateľom radšej nevytvárala umelé „jednoduché“ vysvetlenie. Zaujímavejšie je ukázať, že aj rovnaké alebo podobné jedlá sa v nárečiach prekrývali a názvy sa mohli meniť.

Dolky sa v niektorých oblastiach približovali dnešným lievancom, inde mali vlastnú podobu a spôsob prípravy.

A práve preto nie je úplne správne automaticky povedať:

dolky = lievance.

Skôr ide o skupinu príbuzných tradičných múčnych jedál, ktorých podoba sa podľa domácnosti a regiónu menila.

Podpecník, podplamenník, poplánok alebo podlisník?

Toto je možno najkrajší príklad toho, ako samotný názov rozpráva príbeh o príprave jedla.

Podpecník bol jednoduchý chlebový posúch, ktorý sa pôvodne pripravoval aj z nekysnutého chlebového cesta. Neskôr sa začali používať aj kysnuté cestá. Typickým ochutením bola cibuľa, bryndza, slanina alebo oškvarky.

V rôznych oblastiach sa objavujú názvy:

• podpecník
• podplamenník
• poplamúch
• poplánok
• podlisník

A pri niektorých názvoch je význam takmer doslovný.

Podpecník – pečivo pripravované v peci, respektíve pod pecou/pri peci.

Podplamenník – súvisí s pečením pri alebo pod plameňom.

Podlisník zase pripomína spôsob pečenia na liste, napríklad na kapustnom liste. Historické zdroje uvádzajú nálesník ako názov pre osúch, posúch či podplamenník pečený na kapustnom liste.

Z jedného základného typu jedla tak vznikla celá rodina názvov, ktoré nám vlastne hovoria, ako a kde ho ľudia kedysi pripravovali.

Vypočujte si takisto o tradičných jedlách tu

Mamakuchyňa