Žemľovka, dukátové buchtičky, krupicová kaša, pupáčiky a maslové halušky. Poznáme ich z detstva, zo školskej jedálne aj z kuchyne našich starých mám. Vedeli ste však, že jedno z nich môže mať niekoľko desiatok regionálnych názvov, iné súvisí s dukátmi a ďalšie je vlastne dokonalým príkladom kuchyne bez plytvania?

Slovenská kuchyňa nie je zaujímavá iba tým, čo sa varilo. Rovnako zaujímavé je ako sa jednotlivé jedlá volali, ako sa menili medzi regiónmi a prečo vôbec vznikli. Niektoré názvy dnes už takmer nepoznáme. Iné zostali dodnes, hoci pôvodný význam jedla sa dávno zmenil.
Pozrime sa na päť obyčajných slovenských jedál trochu inak.

---

Žemľovka: obed zo starého pečiva

Žemľovka, niekde označovaná aj ako žemlovka, žemľový nákyp alebo zemlbába, patrí medzi jedlá, ktoré krásne ukazujú, ako fungovala tradičná kuchyňa.
Dnes ju môžeme vnímať ako sladké jedlo z detstva. V skutočnosti však stojí na veľmi praktickom princípe: staré pečivo sa nevyhodilo, ale dostalo druhú šancu.

Nakrájané žemle sa namočili do mlieka alebo vajíčkovej zmesi, preložili jablkami, prípadne tvarohom, hrozienkami či škoricou a zapiekli.
Práve preto je žemľovka krásnym príkladom toho, čo by sme dnes nazvali kuchyňou bez plytvania.
Naši predkovia pritom nepotrebovali označenie „zero waste“. Jednoducho bolo prirodzené využiť potravinu čo najviac.

Žemľovka nebola dezert
Ďalšou zaujímavou vecou je, že podobne ako iné sladké múčne jedlá sa žemľovka mohla podávať ako hlavné jedlo.
Dnes by sme si možno dali sladký nákyp po obede. V tradičnej kuchyni však sladké jedlo mohlo byť samotným obedom.
A práve to je pekná pripomienka toho, ako veľmi sa zmenilo naše vnímanie jedla.
Otázka na zamyslenie: Kedy sa zo sladkého obeda stal pre nás skôr dezert?

---

Dukátové buchtičky: malé buchty ako zlaté mince

Dukátové buchtičky, známe aj ako dukátové buchty alebo buchtičky so šodó, patria do veľkej stredoeurópskej rodiny kysnutých buchiet.
Ich názov je krásne obrazný. Malé, okrúhle buchtičky pripomínajú dukáty – malé zlaté mince.
V nemčine sa môžeme stretnúť s názvom Dukatenbuchteln, ktorý odkazuje na rovnakú predstavu. Samotné Buchteln majú v strednej Európe dlhú tradíciu.

A potom je tu ešte jedna vec: šodó.
Je šodó naozaj šodó?
Dnes si pod šodó väčšina z nás predstaví sladký vanilkový krém, ktorý sa naleje na horúce buchtičky.

Historicky je však slovo chaudeau spojené s francúzskou kuchyňou a označovalo teplú sladkú omáčku pripravovanú najmä zo žĺtkov, cukru a vína.
To, čo dnes poznáme ako šodó k dukátovým buchtičkám, je teda výsledkom postupného prispôsobovania receptu stredoeurópskej kuchyni.
A práve preto sú dukátové buchtičky pekným príkladom toho, že tradičné jedlo nemusí mať jeden jediný pôvod. Recepty cestovali, menili sa a prispôsobovali tomu, čo bolo dostupné v konkrétnej domácnosti.

---

Krupicová kaša: jedno jedlo, množstvo mien

Ak by sme hľadali slovenské jedlo, ktoré najlepšie ukazuje bohatstvo nárečí, krupicová kaša by bola veľmi dobrým kandidátom.
Okrem názvu krupicová či krupičná kaša sa v rôznych oblastiach používali aj podoby:
• grísová alebo grisová kaša,
• gríz,
• grísik,
• grísa,
• gríska,
• grísečka,
• kašička,
• grizová kulaša.

Slovenské jazykovedné materiály zároveň dokumentujú veľké množstvo regionálnych názvov rôznych kaší.
A potom je tu Ježiškova kaša Jedným z najkrajších pomenovaní je Ježiškova kaša alebo Ježiškova kašička, ktoré sa objavuje v etnologických a jazykovedných materiáloch.

To je presne ten typ slova, pri ktorom si človek uvedomí, že názov jedla kedysi nebol iba praktickým označením.
Mohli v ňom zostať rodinné spomienky, sviatočné zvyky aj detský pohľad na svet.

Kaša bola oveľa širšia kategória
Krupicová kaša navyše nebola jedinou kašou tradičnej slovenskej kuchyne.
Kaše sa pripravovali z rôznych obilnín a surovín. Existovali napríklad krúpové a jačmenné kaše a množstvo ďalších regionálnych podôb.
Krupicová kaša, ktorú poznáme dnes, je teda iba jednou kapitolou oveľa väčšieho príbehu slovenských kaší.

---

Pupáčiky: keď má jedno vianočné jedlo päť mien

Pupáčiky, pupáčky, pupáky, bobaľky alebo opekance. To všetko sú názvy, s ktorými sa môžeme stretnúť pri tradičnom vianočnom pečive. Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru uvádza pri opekancoch aj názvy bobaľky, lokše, pupáky, pupáčky a púčky. A práve tu sa ukazuje jedna z najkrajších vlastností slovenskej kuchyne:

Jedlo mohlo zostať rovnaké, ale jeho meno sa menilo podľa regiónu.
Opekance sa pripravovali z chlebového alebo kysnutého cesta. Upiekli sa malé kúsky, ktoré sa pred podávaním obarili vodou alebo mliekom a posypali najčastejšie makom a cukrom. Niekde sa pridával tvaroh, bryndza, med alebo cukrová voda.
Neboli to len obyčajné vianočné buchtičky

Opekance mali aj obradový význam.
Podľa tradičných predstáv mala ich konzumácia počas Štedrej večere podporiť hojnú úrodu obilia v nasledujúcom roku.
Takže keď dnes niekto povie:
„U nás sa na Vianoce robili pupáky.“
môže tým vlastne povedať aj kus príbehu svojej rodiny a svojho regiónu.

---

Maslové halušky: jednoduché jedlo s množstvom podôb

Pri maslových haluškách by som bola s historickými tvrdeniami opatrnejšia. Na rozdiel od opekancov či sciranky nemajú jednu dobre doloženú sústavu regionálnych názvov, ktorú by bolo možné jednoducho uviesť.

Samotné halušky však patria k typickým slovenským múčnym jedlám a ich podoby sa líšia podľa spôsobu prípravy aj podľa toho, k čomu sa podávajú.
Môžu byť:
• prílohou k mäsu,
• súčasťou polievky,
• pripravené ako samostatné jedlo,
• jemné a mäkké alebo pevnejšie.
Pri maslových haluškách je preto zaujímavejšie hovoriť o regionálnych a rodinných receptoch než tvrdiť, že každý názov predstavuje samostatnú historickú variantu.

A možno práve v tom je ich čaro.
Pri tradičných receptoch totiž často neexistuje jedna „správna“ verzia.
Existuje tá, ktorú robila mama, stará mama alebo suseda odvedľa.

---

Čo nám týchto päť jedál hovorí o slovenskej kuchyni?
Že tradičná kuchyňa nie je iba zoznam receptov.
Je to aj:
jazyk → región → rodina → dostupné suroviny → spôsob života.

Žemľovka nám pripomína, že jedlom sa kedysi neplytvalo.
Dukátové buchtičky ukazujú, ako recepty putovali medzi krajinami a jazykmi.
Krupicová kaša zachováva stopy slovenských nárečí.

Pupáčiky ukazujú, ako sa jeden vianočný pokrm môže volať v každom regióne trochu inak.
A maslové halušky pripomínajú, že tradičný recept nemusí mať jednu definitívnu podobu.
Možno práve preto má zmysel tradičné recepty zapisovať. Nie preto, aby zostali navždy rovnaké, ale aby sme nezabudli, odkiaľ prišli.